Vesmírne bitky vo filmoch sú plné dunivých výbuchov. V realite by ste pri nich nepočuli vôbec nič. Vo vesmíre je ticho, a má to jednoduchý dôvod.
Zvuk potrebuje, cez čo sa šíri
Zvuk je chvenie. Keď niečo zaznie, rozkmitá okolité častice vzduchu, tie narazia do susedných a vlna sa šíri ďalej, až dorazí do vášho ucha. Bez látky, ktorú by bolo čo rozkmitať, sa zvuk nemá ako prenášať.
Vesmír je takmer prázdny
Medzi planétami a hviezdami je vákuum — priestor, v ktorom sú častice také vzácne, že je medzi nimi prakticky prázdno. Niet čoho rozkmitať, takže zvuková vlna nevznikne. Aj keby vedľa vás vybuchla hviezda, do uší by vám nedoľahol ani šelest.
Vo vode aj v kove sa zvuk šíri inak
Zvuk pritom nepotrebuje práve vzduch. Vo vode sa šíri zhruba štyrikrát rýchlejšie a v oceli ešte rýchlejšie. Veľryby sa preto dorozumievajú na desiatky kilometrov. Rozhoduje hustota prostredia, nie to, či ide o plyn, kvapalinu alebo pevnú látku.
Ako sa teda dorozumievajú astronauti
Vnútri lode aj v skafandri vzduch je, takže tam hovoria normálne. Von ich hlas neprenikne, a preto používajú rádio. To prenáša reč premenenú na elektromagnetické vlny a tie sa vákuom šíria bez problémov, na rozdiel od zvuku.